Keď sa dvaja ľudia ľúbia, je len otázkou času, kedy svoju lásku spečatia sľubom večnej lásky. Začnú spolu žiť a narodí sa im dieťatko. Alebo aj nie. Život má niekedy od rozprávky ďaleko a svojmu šťastiu musíme pomôcť. Možno sa skrýva len niekde za rohom a stačí mu dať šancu na to, aby sa prejavilo v plnej miere. Chce to len odvahu.

Nejako takto to bolo aj u Hedvigy, ktorej cesta za šťastnou rodinou je akoby spleťou hneď niekoľkých amerických príbehov 😊

Môj manžel je rodák z Komárna, čiže taký môj Maďarko. Keď odišiel z rodičovského domu, vybral sa za prácou do Žiliny. Po nejakom čase mu jeho dobrý kamarát poradil jednu internetovú zoznamku, na ktorej som bola tiež,“ spomína Hedviga na začiatky svojho vzťahu.

Prvýkrát sme sa stretli, až po niekoľkých mesiacoch intenzívneho písania na internete. V tom čase som bola dlhovlasá blondínka so šibalským pohľadom a hneď na prvom stretnutí som mu padla do očka. Pri tom stretnutí to medzi nami zaiskrilo až z toho bola láska, ktorú sme dňa 7.1.2017 spečatili v kostole,“ opisuje krásny začiatok vzťahu dnes už 39-ročná žena, ktorá si život po boku svojej polovičky užíva už 8 rokov. Spočiatku ešte netušila, čo všetko im nachystal do cesty život. Alebo skôr nenachystal.

Keď dieťa neprichádza

Prvé roky si mladý pár manželstvo užíval. O nejaký čas sa prirodzene začali snažiť o bábätko. To však neprichádzalo.

O dieťatku sme začali uvažovať už pred piatimi rokmi. Nemáme za sebou žiadne neúspešné tehotenstvá, no tak nejako prirodzene sme sa dostali do sanatória pre liečbu neplodnosti v Martine, blízko ktorého bývali moji rodičia. No… prirodzene (smiech) – jedného dňa presnejšie 3.8.2016 mi môj manžel oznámil, že sme objednaní na konzultáciu k lekárovi a od toho okamihu sa začala cesta za bábätkom,“ spomína Hedviga na krok, ku ktorému zvyčajne musia presviedčať partnerky svojich mužov. Veru, tento pár je iný a spôsob riešenia životných úskalí by mohol byť manuálom na to, ako sa neutápať v žiali, ale prijať veci také aké sú a s prehľadom ich vyriešiť. Vráťme sa však k bábätku.

Nádej zomiera posledná

Nadišiel deň D, kedy mladý pár po prvýkrát prekročil brány centra pre liečbu neplodnosti.

„Obaja sme tam išli s pocitom a veľkou túžbou mať bábätko. Podstúpili sme všetky možné vyšetrenia, od spermiogramu, endokrinológiu, až po genetické vyšetrenie… Postupne som absolvovala dva cykly umelého oplodnenia, no, žiaľ, neboli úspešné. Po nich nám doktorka Starovecká odporučila skúsiť darcovský program,“ spomína Hedviga. V tom čase mala už 36 rokov, čo je vek, kedy sa ženám dramaticky zhoršuje kvalita aj počet vajíčok napriek tomu, že všetko ostatné v tele funguje ako má.

Lekárka našťastie nevidela problém v tom, že by som to dieťatko nevynosila a keď nám ponúkla možnosť otehotnieť pomocou darovaného embrya, môj manžel neváhal ani sekundu a s úsmevom na tvári povedal „jasné ideme do toho“,“ spomína mladá žena.

Ďalší postup bol naozaj rýchly.

„Do rúk sme dostali dotazník s kritériami o darcoch. Spísali sme tam všetky naše požiadavky. Lekárka hneď zavolala do laboratória, kde nám vyhľadali embryo, ktoré zodpovedalo naším kritériám. Tak sme si ho rezervovali a po mesiaci sme išli do toho,“ spomína na počiatočné nadšenie.

Vitaj, Viktória

Cesta za bábätkom môže byť naozaj dlhá. A to je záťažou predovšetkým na psychiku. Veď čakať mesiac čo mesiac na vytúžené dve čiarky, ktoré aj roky neprichádzajú, dá zabrať aj silným povahám. Je to aj skúška vzťahu. Ten Hedvigin to našťastie ustál.

Behom dvoch rokov som podstúpila tri vklady embrya, no až ten posledný – darcovský, bol úspešný. Keď som ležala v zákrokovom kresle a vkladali mi embryo, mala som vyrovnaný vnútorný pocit, že tentokrát to bude dobré. Napriek tomu, na tretí deň po vklade som manžela presvedčila, aby sme sa išli, pre istotu, informovať o adopcii a aby sme ju začali riešiť. No na manželove narodeniny som išla na ultrazvuk a krv, kde mi potvrdili, že som tehotná. Bola to tá najkrajšia správa po siedmich rokoch snaženia, sĺz a boja za dieťa,“ opisuje svoje niekdajšie pocity, ktoré jej aj dnes vháňajú do očí slzy šťastia. A tak sa začalo Hedvigine tehotenstvo, ktoré napriek vyššiemu veku prebiehalo v poriadku.

„Prvý trimester mi síce bývalo zle a bola som najväčšou kamarátkou s posteľou a WC 😊 Ale stálo to za to. Môj vek sa síce podpísal aj na plánovanom spôsobe vedenia pôrodu – sekciou kvôli tehotenskej cukrovke aj vyššiemu veku, no malá si urobila po svojom. Do nemocnice som dorazila deň predtým, ako bol plánovaný cisársky rez a netušila som, že o pár hodín ju porodím,“ opisuje dnes šťastná mama 7-mesačného dievčatka.

„Malej sme dali meno Viktória, čo znamená víťazstvo a ona ním pre nás je! Manžel bol prvý kto ju videl a od dojatia mal slzy v očiach. Mne maličkú doniesli ukázať až po pár hodinách, keď som sa prebrala z narkózy. Od dojatia som nemala ani slova, iba som povedala „moja malá Viki, vitaj“,“ prezrádza šťastná mama.

Darcovstvo vs. adopcia

Vyriešiť v sebe dilemu, či ostať bez dieťaťa alebo prijať darované embryo, naozaj nie je ľahké. Budúci rodičia nepoznajú darcov pohlavných buniek, z ktorých embryo vzniklo. Napriek tomu vyrastá pod srdcom matky a v žilách mu koluje jej krv.

„Prijatie darcovského embrya je cesta ako sa stať rodičmi a zároveň ukázať aj iným párom, ktorým nevyšlo umelé oplodnenie, že prijať darcovské embryo je možno poslednou možnosťou, ako sa stať rodičmi. Je to podobné ako adopcia len s tým rozdielom, že žena si prejde tehotenstvom, pocitom ako v nej rastie nový život,“ uvažuje Hedviga.

A čo na to hovorí rodina?

„Naši najbližší vedeli do čoho ideme, čo prežívame a veľmi nám fandili a držali palce. Môj otec mi povedal, že nezáleží na pokrvnosti, ale ako si tú maličkú vychováme a ako ju budeme milovať. Keď som mu oznámila, že bude mať ďalšie vnúča, bol veľmi šťastný. Najviac ma mrzí, že manželovi rodičia sa nedožili svojej vnučky, ale pevne verím, že ju budú chrániť z neba a dávať na ňu pozor,“ dopĺňa.

A zazvonil zvonec…

Ľahkosť, akou ťažkú cestu za bábätkom opisuje Hedviga, by mohla byť nákazlivá 🙂 V jej podaní to všetko znie úplne jednoducho a logicky. Niekedy je naozaj lepšie veci príliš nerozpitvávať a nechať sa unášať vlastnými túžbami. Ich výsledkom bolo v tomto prípade dokonalé bábätko 😊

S odstupom času sa na to všetko pozeráme tak, že podstúpiť to všetko, bolo našim najlepším rozhodnutím. Mať o dva roky menej, určite do toho ideme znova. Ľudia, ktorí nevedia, že dieťatko máme z darcovského embrya hovoria, že maličká sa podobá na manžela, len očká má modré po dedovi – ani manžel ani ja také nemáme 😊,“ usmieva sa mamina a nežne hľadí na okaté dievčatko.

A čo by odkázala párom, ktoré darcovské embryo odmietajú?

„V prvom rade nech sa s tým vnútorné vyrovnajú. Viem, že to nie je jednoduché, ale postupom času ako vo mne maličká rástla a svoju prítomnosť mi dávala najavo jemnými kopancami, ľúbila som ju čoraz viac. Vôbec neľutujem, že sme do toho išli, lebo každým dňom mi ukazuje svoju lásku – každým úsmevom a keď ma drobnými rúčkami pohladká po tvári hovoríme si, akí sme šťastní že ju máme,“ uzatvára rozprávku, ktorá sa naozaj deje.

Článok vyšiel v časopise Mama a ja 2/2020